Keď sa približne pred dvoma mesiacmi začali každodenné EGOrove stand up-y, na ktorých prezentoval opatrenia na záchranu slovenskej ekonomiky, rovnako ako aj iní podnikatelia som sa rozhodoval, čo urobiť a ako prežiť Igorov „black out“.
Píše Vladislav Horňák podnikateľ a poslanec Mestského zastupiteľstva v Skalici.
Nikto z nás netušil, o akom období hovoríme a rozhodovanie bolo o tom ako ekonomicky prežiť, tj. ako minimalizovať straty z fixných nákladov (mzdy, nájmy a pod) pri nulových príjmoch.
Uveriť slovám, že „podnikateľa nebude stáť zamestnanec ani cent“ (citát z jednej tlačovky) alebo neuveriť a poslať radšej zamestnanca na úrad práce, aby jeho mzdu platil Igor tj. štát? Uveril som…
A potom to začalo.
Zrazu z výroku „ani cent“ bolo treba platiť odvody za zamestnávateľa, ktoré sú za mesiac marec iba odložené. „Zrušené“ odvody zamestnávateľa za mesiac apríl sa týkajú iba sociálnych odvodov a nie zdravotných, ktoré treba platiť. A po zadaní čísiel do automatického formulára žiadosti o dotáciu za mesiac apríl, namiesto preplatených celých 80% znížených miezd, pošle štát iba 80% z 80%.
Naivne som uveril a nechal sa ojekabátiť. Až príde „sľúbená“ druhá vlna nákazy, takúto chybu už neurobím.
