Obec Podbranč v okrese Senica je známa predovšetkým majestátnymi zrúcaninami hradu Branč. Málokto však vie, že táto obec ukrýva aj ďalšiu národnú kultúrnu pamiatku, ktorou je vodný mlyn.
V súčasnosti prechádza rekonštrukciou, ktorá má za cieľ zachrániť pre budúce generácie zaujímavú stavbu, ktorá vo svojich útrobách schováva zachované technické súčasti mlyna. „Obnove mlyna sa začal venovať v súčasnosti už nebohý pán Praženka. Dali sme na papier podklady a napokon bol objekt vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Od roku 2009 sa snažíme pokračovať v udržiavaní mlyna. Dostali sme finančné prostriedky z grantov na premurovanie nárožia a financie boli poskytnuté aj na rekonštrukciu strechy. Ťažko sa vyjadrovať k podpore nášho ministerstva kultúry. Poviem len jednu zásadnú vetu. Dajú vám toľko, aby vám bolo ľúto nezačať. Vy sa postarajte a my sa tým budeme pýšiť,“ začala rozprávanie o záchrane mlynu jeho majiteľka Želmíra Pagáčová. Ako doplnila, strecha mlyna je v súčasnosti opravená a snaží sa dať do poriadku elektriku a omietky.
Prednú časť mlynu tvorí obytná časť, kde sa nachádzajú štyri izby. Práve nad touto časťou mlyna by sa v budúcnosti mohlo uvažovať ako nad ubytovacími priestormi. „Komerčne som zatiaľ nad využitím objektu nerozmýšľala. Zatiaľ je skôr možné ho využiť na turistické účely, aby bol v niektorých dňoch prístupný turistom. Ono to je ale tak, keď sa človek živí vlastnými rukami, tak vás vyrušuje niekto, kto príde na prehliadku hocikedy. Muselo by to byť ošetrené, ale to je ešte hudba budúcnosti,“ zauvažovala nad budúcim využitím mlyna majiteľka.
História mlyna
Mlyn bol vyhlásený za kultúrnu pamiatku 7. marca 2008. „V roku 1788 už mlyn podľa dostupných informácií stál. Bol však menší a ak sa pozrieme je vidieť, že mal menšie okná a bol nižší. Vlastnila ho barónka Horecká, aspoň tak o tom hovoria záznamy, ktoré sú uložené v Skalici. Tá mlyn prenajímala rôznym mlynárom, medzi iným aj Habánom,“ začala o histórii mlynu majiteľka.
Ako ďalej pokračovala, v roku 1839 bol prestavaný na americký typ mlyna, je to vidieť na stolici a ďalších inštrumentoch. Je vidieť aj vročenie na nosníku, kde je zaznamenaný rok 1839. Mlyn vždy patril nejakému zemepánovi. Celá oblasť mlyna, v ktorej sú viditeľné ešte zbytky opevnenia sa nazývala Biely majer a všetky stavby v ňom patrili do habánskeho dvora.
Majiteľka nadväzuje na habánov
Habáni boli známy tým, že ako komunita dokázali byť sebestační. „Ja s mojim priateľom sa po ich vzore snažím byť rovnako sebestačná. Sami si chováme kurčatá, mávame ročne 100 husí. Ja som už 10 rokov nejedla kupované kura. Takisto si dopestujeme aj ďalšie k životu potrebné potraviny,“ s hrdosťou dodáva Želmíra Pagáčová.
Mlyn jej daroval otec, ale ako s úsmevom dodáva, nevie či sa mám tešiť alebo nadávať. „Moji prarodičia sa na Podbranč presťahovali pred prvou svetovou vojnou v roku 1913 z Bukovca. Boli dvaja bratia – jeden si kúpil mlyn a druhý pálenicu u Varsíkov. Tam je to podobné ako tu, tiež tam tiekol prívodný kanál a je možné, že aj tam bol kedysi mlyn. Ale objekt bol prerobený na pálenicu, lebo po vojne a v medzivojnovom období by sa ďalší mlyn asi neuživil,“ prezradila majiteľka, ako prišla k mlynu.
V mlyne sa mlelo do roku 1963. „Ja som to už nezažila, keďže som sa narodila o tri roky neskôr. Bohužiaľ si už nepamätám ani môjho deda, zomrel, keď som mala dva roky. Vzalo ho, keď mu mlyn zobrali. Zaujímavosťou ale je, že mlyn nikdy nebol znárodnený. Akurát si na mlyn robili nárok družstevníci a pracovala samozrejme aj ľudská závisť. Ani kanál a parcela kadiaľ viedol nebol v majetku družstva. Keď som si zisťovala veci ohľadom reštitúcií, tak som sa dozvedela, že mi vlastne nemajú čo vracať, lebo to nebolo znárodnené,“ prezradila majiteľka.
Na mlyne už chýba koleso, ktoré stratilo význam. „Pravdepodobne ho spálili. V minulosti sa to nebralo nejako tragicky, koleso v tej dobe nikto nepovažoval za nejakú pamiatku. Keďže pokrok sa nezastavil ani v mlynárstve, stratilo význam a bolo zdrojom obživy. Od mami viem, že po kolese nastúpil motor na drevný plyn, ktorý to vlastne poháňal. Podľa toho čo viem, motor zo senickej stanice sem ťahalo niekoľko párov volov, keďže bol obrovský, rozmery mohol mať možno 3×3 metre. Do neho sa hádzali celé kmene a vyrábal plyn, ktorý zásoboval mlyn energiou,“ ozrejmila ďalší vývoj mlynu Želmíra Pagáčová.
Mlyn zachránila náhoda a odvaha vtedajšieho majiteľa
Mlyn bol takmer zničený, ale pri jeho záchrane zohrali dôležitú úlohu šťastie, náhoda a odvaha otca súčasnej majiteľky. „V roku 1973 ho chceli družstevníci zrovnať so zemou, ale otec sa práve vrátil skôr z práce. Otec poznal vodiča buldozéra, ktorý sem prišiel a vyhnal ho z nášho pozemku. Ak by nezasiahol, boli by mlyn aj s pozemkom zrovnali zo zemou až po rodinný dom,“ prezradila ako málo chýbalo k tomu, aby kultúrna pamiatka už nestála.
Poznávacia cesta po mlynoch regiónu je jednou z aktivít projektu VISIO, ktorý je podporený z programu INTERREG V-A, Slovensko–Rakúsko 2014-2020 a spolufinancovaný z fondu ERDF, zo štátneho rozpočtu SR a vlastných zdrojov mesta Holíč.
