Tip na výlet, pri ktorom sa dá stihnúť pozrieť za jeden deň dva hrady, dať si desiatu pri bývalom poľovníckom kaštieli Mon Repos rodiny Pálffyovcov, obed na Bukovskej priehrade, prejsť pod prvé veterné vrtule postavené na Slovensku, navštíviť rozhľadňu na Rozbehoch a zakončiť ho prehliadkou kaštieľa v Jablonici.
Štartom výletu sa stala autobusová zastávka v Plaveckom Podhradí, kam sme sa doviezli zo Senice niečo po šiestej. Po pár metroch prichádzame ku kultúrnemu domu, kde nás plagát informuje, že Plavecké podhradie je spolu s Beckovom, Uhrovcom a Čachticami súčasťou projektu Cesty za dukátmi.
V obci stojí za zmienku ešte Pálffyovský kaštieľ, ktorý je bohužiaľ neprístupný pre verejnosť a oproti nemu je expozícia Plaveckého krasu, ktorá v tak skorú hodinu ešte nebola otvorená. Bohužiaľ okrem informačnej tabule o expozícii chýbali akékoľvek údaje o tom, kedy je otvorená resp. kontakt na niekoho v prípade záujmu o návštevu.
Potom sa už vyberáme popri parkovisku smerom k samotnému hradu, ku ktorému prídeme po dvoch kilometroch. Na hrade sme sa tentokrát dlho nezdržiavali, keďže sme ho navštívili už viackrát a ani viditeľnosť nebola úplne ideálna na pekné fotečky a tak sme pokračovali smerom na Amonovu lúku po modrej.
Neďaleko od hradu nás potešila naozaj pekne upravená studnička so slušnou výdatnosťou a výbornou vodou. Na studničke je nápis, že ju obnovili a nanovo vystavali v rokoch 2019 až 2020 Jaroslav Butaš, Dezider Kravčuk a Eva Ščepková, za čo im treba poďakovať.
Pár metrov nad studničkou je informačná tabuľa o tom, že sa nachádzame v Národnej prírodnej rezervácii Pohanská a konkrétne na keltskom hradisku. Z hradiska pokračujeme do Sedla Baborská, od ktorého stúpame ostrým kopcom. Oddych poskytuje krátka odbočka doprava na pekný výhľad na Plavecké podhradie a ďalší pekný výhľad sa nám naskytne na Báborskej.
Ďalšie naše kroky smerujú cez Krasové jamy a prichádzame na Amonovu lúku, kde sa práve prebúdza niekoľko stanujúcich. Urobíme si niekoľko rýchlych záberov a pokračujeme už po červenej Štefánikovej magistrále resp Ceste SNP, ktorá nás bude sprevádzať takmer až na priehradu Buková, na pálffyovský zámoček či kaštieľ Mon Repos. Tam sa krátko občerstvíme, kto potrebuje, môže doplniť vodu v studničke, ktorá sa nachádza nad kaštieľom, ktorý v súčasnosti patrí poľovnému združeniu.
Pokračujeme po červenej, ktorá čiastočne ide spoločne s cyklotrasou až po „chatu“ Brezinky. Ide skôr o zvyšky chaty, na ktorej však pekne vidieť silu prírody. Stromy prerástli priamo cez podlahu, niektoré dokonca splývajú s múrmi bývalej chaty.
Míňame ďalšie turistické a cyklistické trasy a prichádzame na rázcestie pod Ostrým kameňom, kde schádzame z Cesty SNP a smerujeme na priehradu. Tešíme sa, že sa občerstvíme v priehrade a kúpime si niečo pod zub. Bohužiaľ priehrada nás rýchlo vyvedie z omylu. Je síce pracovný deň približne o 11.00 h, ale aj tak prekvapí, že bufet je zatvorený. Na pláži iba niekoľko rybárov a na móle mŕtva ryba, ktorá nás odradí aj od kúpania. Pevne veríme, že aspoň cez víkendy a turistickú sezónu je tu podstatne živšie a okrem bufetu služby ponúka aj požičovňa kolobežiek na parkovisku.
Nezostáva nám ako načrieť do vlastných zásob a následne pokračovať v ceste na zrúcaniny Korlátka. Prejdeme cez hlavnú cestu na Prievaly a vraciame sa opäť na Záhorie. Stúpame po hrebeni Malých Karpát a v duchu chválime neznámeho, ktorý si dal poriadnu robotu a pokosil cestičku, po ktorej šliapeme nahor. Na vrchole stretávame pánov z Towercomu, ktorí natierajú stožiar a vydávame sa úzkou cestičkou nadol. Cestu výrazne sťažujú popadané stromy, ktoré evidentne padli za obeť poslednej silnej búrke.
Modrej značky sme sa nepustili a tá nás doviedla až pod prvú veternú elektráreň na Slovensku, ktorá stojí v časti obce Cerová Rozbehy. Mali sme šťastie, keďže akurát ich kontroloval pracovník firmy a keď videl, že si ju fotíme, ponúkol nám nahliadnuť dnu. Ako povedal, rád vidí, že sa nájde niekto, kto ich neničí, keďže niekedy majú obdobia, že každé dva týždne musia opravovať vandalmi poškodené zariadenie niektorej zo štyroch vrtúľ. Pod druhou z nich je pripomienka na dvojicu pilotov, ktorí v zlom počasí v týchto priestoroch havarovali v decembri 2008.
Potom už pokračujeme na druhý hrad dnešnej cesty resp. zrúcaninu hradu Korlátka. Prechádzame s nádejou okolo turistickej chaty SNP, či motyka nevystrelí a nebude sa tu dať občerstviť, keďže poslednú vodu sme minuli pod vrtuľami. Chata „nesklamala“ a podobne ako na Bukovej sme neboli vyslyšaní.
Pri Korlátku sa ešte zastavujeme pri toteme, ktorý svojim už nežijúcim kamarátom postavili trnavskí trampi a množstvo plieškov s menami nám pripomína, že kedysi bola táto činnosť najmä v Malých Karpatoch mimoriadne rozšírená.
Zrúcaniny Korlátka si prezrieme iba zbežne, keďže ho navštevujeme častejšie. Pre tých, ktorí tu budete prvýkrát, ponúka nádherné výhľady na okolité obce ale aj Senicu a stojí za to stráviť tu nejaký čas. Možno narazíte aj na partiu Martina Slezáka, ktorý tu každoročne opravujú hradné múry. Odporúčame s ním prehodiť pár slov, dozviete sa mnoho zaujímavých informácií nielen o hrade.
Cestou od Korlátka ešte míňame rozhľadňu neďaleko chaty SNP, ktorá je jednou z atrakcií tohto miesta. Na terase hostinca na Rozbehoch si dojedáme posledné zvyšky poživne, ktoré sme si zobrali so sebou, keďže ani tu sme neuspeli a hospoda je zatvorená.
Po krátkej úvahe, či nezmeníme plán cesty a nepôjdeme najkratšou cestou do „civilizácie“ do obce Cerová doplniť tekutiny, sme sa rozhodli dokončiť naplánovanú trasu do Jablonice. Pod Lipovým vrchom sme z asfaltky odbočili po žltej značke smerom na Jablonicu a k tejto časti cesty nemáme moc prívetivých slov. Cesta nás po krátkej dobe privedie k plotu popri ktorom sa deriete neupravenou cestou plnou malinčia a žihľavy.
Keď sa konečne dostanete na akú takú cestu, prídete ku krížu, ktorý dala postaviť rodina Kurtova ako vďaku za apríl 1945. Od tohto kríža sme buď prehliadli značenie alebo tam nie je, ale podarilo sa nám zísť z cesty. Kým nás navigácia mapy.cz, ktorá inak pracovala pomerne spoľahlivo, vrátila späť na značku, nadišli sme si zhruba kilometer.
Záver cesty je už po asfaltke a hlavne posledných niekoľko stoviek metrov ide po frekventovanej ceste medzi Jablonicou a Cerovou, čo nie je nič príjemné… Vyslobodenie prišlo v Hostinci u Matúša, kde sme boli odmenení výborne načapovaným Radegastom a príjemným posedením na terase v chládku.
Za zmienku stojí, že buď na ceste od Mon Reposu nie sú alebo sme prehliadli možnosti na doplnenie vody (teda až na Bukovú). Ak o nejakých takýchto miestach viete, radi si necháme poradiť. Možno by stálo za úvahu ísť trasu opačným smerom a nezačať v Jablonici ale napr. v Cerovej či priamo na Rozbehoch. Celkovo však drvivá väčšina cesty vedie príjemnými lesnými cestami, ktoré uchránia aj v teplom počasí.
Výlet od hradu k hradu odporúčame, nie je extrémne náročný a je na trase množstvo zaujímavých vecí k videniu. Spojiť jednodenný peší výlet s návštevou dvoch zrúcanín stojí za trochu snahy. K tomu priehrada Buková, bývalý poľovnícky kaštieľ Mon Repos, rozhľadňa a veterné vrtule na Rozbehoch… Spomienok bude dosť.
