Viliam Pauliny-Tóth prišiel na svet 3. júna 1826 v Senici na Záhorí. Všeobecne sa hodnotí ako osobnosť mnohostranných záujmov, pretože do národných dejín vošiel ako spisovateľ (básnik, prozaik a dramatik), organizátor slovenského národného i literárneho života, novinár (redaktor a publicista), spoluzakladateľ a neskôr výkonný podpredseda Matice slovenskej, politik a poslanec uhorského snemu, horlivý národovec, usilujúci sa o spojenie roztrieštených síl národa. Bol tiež prekladateľom z ruštiny, nemčiny, francúzštiny a maďarčiny.
Narodil sa v rodine evanjelického farára, čo zásadne ovplyvnilo jeho ďalšie napredovanie. Po skorej strate otca našiel nové zázemie u príbuzných v Zemianskom Podhradí. Neskôr navštevoval prestížne evanjelické lýceum v Bratislave, kde ho formovali myšlienky Ľudovíta Štúra. Počas svojej mladosti pôsobil ako vychovávateľ i pedagóg, no jeho život napokon nasmerovala búrlivá revolučná éra rokov 1848 a 1849, kedy slúžil v slovenskom povstaleckom vojsku.
Cesta k politickej a kultúrnej elite
Po skončení štátnej služby v roku 1860 sa tento všestranný muž naplno vrhol do kultúrnej a literárnej činnosti. Martin sa stal jeho domovom i centrom jeho boja za národné práva. Ako podpredseda Matice slovenskej zmenil inštitúciu na moderné vedecké pracovisko. Zásadným spôsobom ovplyvnil rozvoj slovenskej publicistiky a stál pri zrode významných projektov, ako boli martinské gymnázium či Kníhtlačiarenský účastinársky spolok. Jeho autorita viedla k tomu, že sa stal prvým predsedom Slovenskej národnej strany.
Literárne dielo a literárny odkaz
Pauliny-Tóth nebol len politikom, ale aj obratným autorom. Jeho literárne začiatky siahajú do 40. rokov 19. storočia, kedy písal reflexívnu a satirockú poéziu. Neskôr čitateľov oslovil prózou či dokonca historickými románmi, medzi ktoré patrí známy Trenčiansky Matúš. Písal tiež dôležité publicistické cykly, v ktorých obhajoval slovenské záujmy.
Básnickú zbierku s názvom Básne Viliama Pauliny-Tótha zostavila a pripravila na vydanie jeho dcéra Mária. Zozbierala otcovu celoživotnú poetickú tvorbu, čím zachovala jeho básnické dielo pre ďalšie generácie. Zbierka reprezentuje jeho romantickú a národnobuditeľskú tvorbu ovplyvnenú štúrovskou generáciou. Kniha vyšla v roku 1877, kedy Viliam Pauliny-Tóth po ťažkej chorobe zomrel.
Rodinu Tóthovcov opisuje Hurban
Rodinu Tóthovcov opisuje Hurban takto: „Rodina Tóthovcov bola na to priveľmi maďarsko-kalvínska, než aby len tak bez boja bola dala slovenskému evanjelikovi prvú krásku Kecskemétu… Napokon sa zmierili aj s tým pocitom, že prekrásnu Maďarku dávajú za „kovaného pansláva“, verného kráľovi ako oni… Po tomto šťastnom rozlúštení svojho ľúbostného vzťahu upadol náš Viliam do pokušenia nemenej nebezpečného: hneď na druhý deň, po zasnúbení upadol do ťažkej nemoci, ochorejúc na choleru, ktorá sa skončila horúčkou, a keď z nej neľahko vyviazol, musel vidieť, ako celá rodina jeho snúbenice vymiera na choleru… Po týchto katastrofách roku 1855 slávila sa v Kecskeméte svadba dňa 14. októbra… Mína Tóthová bola vzorná pani, celou svojou bytosťou oddaná svojmu mužovi: jej zvláštny ráz sa zajasal velebou, keď sa ocitla v spoločnosti, pretriasajúcej v spoločenskej zábave denné otázky politicko-národné a stála voči dámam rozličným rodom a spôsobom odrodilým alebo až na zamrznutie chladným k svojmu národu. Jedny pomaďarčené, druhé ponemčené, tretie podarwinčené. Z jej úst nevyšlo iné slovo ako slovo plné lásky a uznania k národom obývajúcim túto zem spolu s Maďarmi. Táto Maďarka náležala imaním, srdcom, mysľou a celým duchom svojmu mužovi. Ona bola veliteľkou svojho domu, ale nezasahovala do ťažkého povolania svojho muža všetečnou rukou. Bola ženou vyššieho nadania a posvätenia. Pauliny bol s ňou šťastný. Ťažko, ale predsa len sa naučila hovoriť aj po slovensky; hlavne kvôli deťom, z ktorých tie mladšie okrem slovenčiny iný jazyk ani nepoznali…“
Ona sama povedala takto: „Ja som Maďarka a z plného srdca prajem svojmu národu prospech, pokrok, slobodu, vzdelanosť a blahobyt na zemi, ale o národnosti môjho domu rozhoduje môj muž a ja v tomto ohľade idem bezvýhradne za svojím Vilmošom…“(Hurban 1877). Aj tieto jej slová zaznamenal Hurban.
Odkaz, ktorý pretrváva stáročia
Súčasníci vnímali Viliama Paulinyho-Tótha ako priameho nástupcu Ľudovíta Štúra. Hoci tento významný muž opustil pozemský svet 6. mája 1877 v Martine, jeho práca nestráca na aktuálnosti ani po dvoch storočiach.
Matica slovenská preto vyhlásila rok 2026 za rok Viliama Paulinyho-Tótha. Je to pocta politikovi, novinárovi a spisovateľovi, ktorý stál pri kľúčových míľnikoch našej histórie, vrátane vzniku Memoranda národa slovenského. Jeho celoživotný prínos dodnes pripomína pevné základy našej národnej identity.
zdroj: Matica slovenská a Záhorská knižnica
