Brankár MFK Skalica Andrej Fišan zavesil brankárske rukavice na klinec, presedlal na trénerské remeslo

Andrej Fišan sa v jarnej časti prepracoval do pozície jednotky MFK Skalica, ale v tej nasledujúcej ho už medzi tromi žrďami neuvidíme.

V 33 rokoch sa rozhodol ukončiť aktívnu kariéru a kývol na ponuku nového trénera Jozefa Dojčana a stal sa novým trénerom brankárov v skalickom klube. Dlho si zvažoval túto ponuku?

Bolo to ťažké rozhodnutie, predsa len sa rozhodnúť skončiť s aktívnym futbalom je pre futbalistu to najťažšie, čo ho v kariére čaká. Na druhej strane už som nad tým rozmýšľal a bol som viac-menej rozhodnutý, že ak dostanem takúto ponuku, tak ju prijmem, keďže ma to istým spôsobom lákalo. Byť trénerom v áčku v mojom veku sa nepošťastí každému. Nezvažoval som to dlho, prijal som to napokon pomerne rýchlo.

V Skalici si na záver hráčskej kariéry začal už aj s trénovaním, založil si tu dokonca brankársku akadémiu. Takže ten prechod na trénerskú stoličku bol v podstate prirodzený?

Ja už som aj dávnejšie v Senici trénoval menšie deti, teraz v Skalici som už mal na starosti väčšinu brankárov, takže som sa postupne na takýto prechod pripravoval.

Čo od novej pozície očakávaš?

Je to iné, hlavne komunikácia s hráčmi. Ešte pred dvoma týždňami som s nimi sedel v kabíne ako spoluhráč a teraz pred nich predstúpim ako člen realizačného tímu. Nerád by som to teraz staval do pozície, že ja som tréner a oni hráči. Budem sa snažiť mať s nimi neustále otvorený vzťah. Stále som s nimi kamarát, rozumieme si a tak by som chcel, aby to aj zostalo. Tlak bude samozrejme cítiť.

Aké to bude, zrazu „šéfovať“ hráčom, s ktorými si ešte pred pár dňami sedel v kabíne ako ich spoluhráč?

V Skalici bola vždy výborná partia v kabíne. Ja sa budem snažiť, aby taká bola aj naďalej. Je úlohou nášho trénerského a manažérskeho trojuholníka, aby takou aj zostala. Sme v trénerských pozíciách a aj manažér Lukáš Varga v podobnom veku a tak verím, že to bude fungovať.

Čo ti na to povedali tvoji už bývalí spoluhráči?

Ja som to chalanom nespomínal, pokiaľ to nebolo isté. Máme na sociálnej sieti spoločnú skupinu ako hráči, takže tam som im napísal, že ju opúšťam, keďže sa presúvam do inej funkcie. Čo k tomu teda povedali som sa už nedozvedel. Ale verím tomu, že sú radi.

Vráťme sa ešte k aktívnej kariére. Priblíž nám svoju hráčsku kariéru.

Som odchovanec vtedajšieho SH Senica, z ktorého som si odskočil na rok do Myjavy. V mužskom futbale som začal chytať v Senici v 3. lige, potom som sa presunul do Močenka, kde sme zažili v podstate dva postupy. Istú dobu som strávil aj v Brezovej pod Bradlom a odtiaľ som sa vrátil späť do Senice. Tam som zažil premiérovo najvyššiu súťaž. Následne som si vyskúšal aj legionársky chlebík v Táborsku. Na pár mesiacov som si ešte odskočil do Dunajskej Stredy, odkiaľ už moje kroky viedli do Skalice, kde som strávil posledných päť sezón.

Ktoré kluby na teba zanechali najhlbšiu stopu?

Jednoznačne Senica a Skalica.

V Skalici si strávil posledných päť sezón, ako ich hodnotíš?

V Skalici sa počas môjho pôsobenia strašne veľa zmenilo. Keď som prišiel do Skalice, či už berieme A-mužstvo ale aj mládež či zázemie, pripadalo mi to, že popri hokeji tu bol futbal braný ako rekreačný šport. Nebola v ňom profesionalizácia. Keď vstúpil do klubu Schaeffler, futbal išiel rapídne hore. Bolo to rýchle ale systematické. Robia sa tu postupné kroky, čo sa mi páči.

Ako sa spätne pozeráš na práve skončenú sezónu?

Ešte stále jej výsledok zamrzí. Ja už som vnútorne cítil, že zápas v Senici bude môj posledný v aktívnej kariére. Som sa na to aj tak pripravoval. Zostáva vo mne stále nepríjemný pocit, že som svoju kariéru nezakončil úspešnou barážou. Ale som typ, ktorý myslí neustále pozitívne, smerom dopredu. Sezóna bola celkovo dobrá. Spätne ak si aj hovoríme, že sme v niektorých zápasoch body stratili, na druhej strane sme niektoré aj podobne získali, keď sme v mnohých stretnutiach strhli víťazstvo na našu stranu v záveroch. Ja sa už teraz nepozerám naspäť, ale dopredu. Teraz je už dosť práce s prípravou a budovaním kádra pre nový ročník.

Tvoj posledný súťažný duel bol nakoniec proti Senici, kde bývaš a dlhšiu dobu si aj pôsobil. Ako sa spätne na barážové dvojstretnutie pozeráš?

Na jednej strane som rád, že som ako Seničan zakončil kariéru zápasom s klubom, kde som vyrastal. Tešil som sa na tento dvojzápas. Ale keď sme sa pred začiatkom sezóny bavili o možnostiach, nechcel som hrať barážový duel so Senicou. Netúžil som aby jeden z týchto klubov nepostúpil resp. vypadol. Pre mňa ako Záhoráka bolo prianím, aby obe mužstvá hrali najvyššiu súťaž. Určite by ma mrzelo aj vypadnutie Senice, takto ma mrzí, že Skalica nepostúpila. Som presvedčený, že obe mužstvá patria do ligy nielen kvalitou kádra, ale aj zázemím, ktoré poskytujú oba kluby hráčom a fanúšikom. To bolo vidieť na oboch stretnutiach, kde bola napriek dôležitosti stretnutia pozitívna atmosféra a slušné návštevy.

V skalickom tíme po tvojom ukončení kariéry zostal iba Martin Junas. Pozeráš sa už po ďalšom adeptovi medzi tri žrde alebo je to úloha hlavného trénera?

Riešime to spolu s ďalšími trénermi. Brankári sú ale moja parketa, takže v konečnom rozhodovaní to asi bude moja voľba. Máme v hľadáčiku niekoľko mien, ale nič ešte nie je definitívne. Potrebujeme samozrejme ďalšieho gólmana k Martinovi Junasovi, kto to bude sa ešte rozhodne. Musí to byť nielen kvalitný brankár, ale musí spĺňať aj morálne vlastnosti, aby zapadol do kabíny. Nechcem nič uponáhľať, lebo brankársky post je svojim spôsobom špecifický.

Slovo na záver…

V závere by som sa chcel ešte poďakovať všetkým, ktorý mi boli oporou. Od mojej rodiny, trénerom, ktorí na mne zanechali stopy, cez spoluhráčov až po fanúšikov za krásne chvíle strávené na ihrisku a prežité úspechy a emócie, ktoré som vďaka ním mohol počas mojej kariéry zažiť.