Huncokári: Zabudnutí strážcovia lesov Záhoria a Malých Karpát

Malé Karpaty v okolí Pezinka, Modry a Záhoria skrývajú fascinujúci príbeh ľudí, ktorí tu žili v symbióze s prírodou. Huncokári – lesní ľudia s rakúskymi koreňmi. Formovali charakter týchto hôr po celé storočia. Ich dedičstvo zostáva živé dodnes. Príchod lesných odborníkov do Malých Karpát V 18. storočí pozvali Pálfyovci, ktorí vlastnili v oblasti Malých Karpát rozsiahle majetky, z rakúskych Álp drevorubačov, hájnikov a lesníkov. Ich úlohou bolo chrániť majetky proti pytliakom a rozkrádačom dreva, zaviesť efektívne a moderné hospodárenie v lesoch. Aby nevznikali väzby na obyvateľstvo okolitých dedín, dostali usadlosti v dolinách Malých Karpát a v lesoch na Záhorí. Huncokári žili rozptýlene výnimkou bolo len osídlenie v Modre-Piesku, kde žilo viac huncokárskych rodín. Odmeňovali ich deputátom aj finančne. Huncokári sa stali lojálnymi služobníkmi zemepána. Chránili panské lesy pred zlodejmi dreva a pytliakmi z okolitých dedín. Pálffyovci vyžadovali od svojich zamestnancov vysokú etickú úroveň. Dôvera, zodpovednosť a čestnosť patrili medzi základné požiadavky. Kresťanská viera predstavovala nevyhnutnú podmienku, pretože Pálffyovci v tom období rekatolizovali celé Záhorie. Život v horskej izolácii Dediny Huncokárom nechýbali, no navštevovali ich iba príležitostne. Chodili tam služobne, za nákupmi a do kostola. Väčšinu času trávili v horách. Po rozpade monarchie sa postupne asimilovali s domácim obyvateľstvom. Mnohí však zostali verní svojmu povolaniu a pracovali ako drevorubači až do socializmu. Žili v Malých Karpatoch izolovaní od civilizácie. Susedia bývali niekedy vzdialení niekoľko kilometrov. Napriek tomu tvorili pevné spoločenstvo. Vzájomne sa navštevovali a pomáhali si. Pri sviatkoch sa často stretávali a zabávali. Cítili sa ako jedna veľká rodina. Kto vlastne boli horskí ľudia Samotní sa nazývali „horskí ľudia". Označenie Huncokár vzniklo zo skomoleného nemeckého slova Holzhacker, čo znamená drevorubač. Prichádzali z rakúskych krajín na pozvanie bohatého rodu Pálffiovcov. Ich úlohou bolo zaviesť moderné metódy ťažby dreva. Pálffyovci chceli využívať lesné bohatstvo efektívne. Od 30. rokov 18. storočia pozývali lesných úradníkov aj robotníkov s rodinami. Títo ľudia pochádzali z nemecky hovoriacich krajín. Huncokári žili rozptýlene v horských oblastiach. Výnimkou bola Modra – Piesok, kde spolu sídlilo viacero rodín. Huncokár v Karpatoch zdroj foto Huncokári v Karpatoch Každodenný život lesných rodín Domy so záhradami využívali počas služby Pálffiovcom. Venovali sa ovocinárstvu a práci s drevom. Ženy sa stali skúsenými bylinkárkami. V záhradách pestovali zeleninu a strukoviny. Chovali dobytok a ošípané. Muži stínali a rezali drevo. Približovali ho k cestám a čistili les. Pálili vápno a drevené uhlie. Ženy vysádzali stromčeky, pripravovali krmivo pre zver a kosili trávu. Život v horách ich naučil žiť v súlade s prírodou. Manželstvá uzatvárali predovšetkým medzi sebou. S okolitým obyvateľstvom však udržiavali dobré vzťahy. Vyznávali rímskokatolícku vieru. Ich patrónom bol svätý Vincent. Pri väčšine životných udalostí si vystačili v rámci svojho spoločenstva. Súdržnosť a tradície Vzájomná pomoc tvorila základ ich života. O siroty sa postarala vždy niektorá z rodín. Huncokári sa pochovali v blízkosti svojich obydlí. Z takýchto hrobov sa zachoval len jeden – v Modre na Čermákovej lúke. Pôvodný cintorín zostal iba v Modre na Piesku. Náhrobné kríže prešli rekonštrukciou. Dnes dokladujú endogamné manželstvá cez opakujúce sa priezviská. Mapa usadlostí Huncokárov zdroj foto Huncokári v Karpatoch Stopy Huncokárov v Malých Karpatoch Priestor Malých Karpát sa stal domovom pre mnoho lesných rodín. Modra – Piesok, Pezinok – Rybníček, Kamenná brána, Zabité či Sklená huta patrili medzi obľúbené lokality. Na Záhorí to boli Vývrat, Horáreň pod Vysokou a ďalšie miesta. Priezviská Achenschwandner, Eckhardt, Gschwander, Graus, Gschill, Hirner, Kern, Kschill, Lintner, Nietschneider, Reisinger či Steinacker sa vyskytujú v našom prostredí dodnes. Pripomínajú nám bohatú históriu lesných ľudí, ktorí formovali tvár Malých Karpát. Zánik horského osídlenia Horské osídlenie zaniklo v Malých Karpatoch po roku 1945. Časť obyvateľstva odviezli do Nemecka. Skončila sa tak kapitola jedinečného spôsobu života. https://ttkraj.sk/huncokari-turisticka-utulna-v-malych-karpatoch/ OZ Potomkovia Huncokárov Počas storočného postupného zániku etnickej skupiny rakúskych drevorubačov – Holzhackerov – Huncokárov, snažili sa niektorí potomkovia rôznymi formami o zachovanie pamiatky na svojich predkov. Niektorí uchovaním úžitkových predmetov, osobných dokladov a písomností, náboženských predmetov a knižiek, tradičných odevov, rozhovormi s nimi a písaním svojich zážitkov rôznymi literárnymi žánrami, neskôr i za pomoci audio-video snímačov, fotografovaním, zberom dát pomocou internetu i muzeálnou expozíciou v okresných múzeách i na Červenom Kameni. Iní sa zasa svojou činnosťou a starostlivosťou snažili o zachovanie niektorých nehnuteľností, ako sú horské obydlia, kaplnka a horský cintorín na Piesku a pod. Boli to však a sú iba sporadické snahy jednotlivých nadšencov alebo skupín. Od roku 2015 funguje občianske združenie O.Z. Potomkovia Huncokárov. Hlavným cieľom združenia je záchrana kultúrneho dedičstva po Huncokároch (nemecky hovoriacich drevorubačoch), ktorí v oblasti Malé Karpaty uprostred lesov žili a pracovali od polovice 18. storočia. Huncokár v Karpatoch zdroj foto Huncokári v Karpatoch zdroj: Huncokári v Malých Karpatoch