Vo vitríne sa vyníma najstaršia františkánska kronika, ktorá je otvorená práve na strane, kde sa píše: „Jeho srdce, teda srdce Pavla IV. Pálffyho, bolo vyrezané, prevezené do Malaciek a uložené pod Loretánskou kaplnkou v rodinnej krypte, v striebornej schránke v tvare srdca, z ktorého častejšie už predtým tiekla krv, význačnejšie však v roku 1716 za našej prítomnosti.“
Výstava Pálffyovci a rok 1918 prináša aj ďalšie artefakty, pri ktorých sú namieste zimomriavky.
Rok 1918 si pri prebiehajúcej storočnici významných dejinných udalostí pripomínajú mnohé pamäťové inštitúcie. Múzeá i archívy usporadúvajú rôzne akcie a podujatia, výstavy, besedy či konferencie. K iniciatíve sa rozhodli pripojiť aj pracovníci z Múzea Michala Tillnera v Malackách.
„Už minulý rok sme pri tvorbe vtedajšej výstavy v kaštieli spolupracovali so Štátnym archívom v Bratislave. Stretli sme sa s ochotou a veľmi pozitívnou odozvou a tak sme ich oslovili aj tentoraz. Z archívu sme vybrali dokumenty, ktoré sa nejakým spôsobom dotýkajú Malaciek, Pálffyovcov a roku 1918. Zároveň ide o materiály, ktoré sú pre ľudí zaujímavé aj po vizuálnej stránke,“ priblížil historik Pavol Vrablec, ktorý sa na zrode výstavy spolupodieľal s kolegom Martinom Macejkom.
Nájdené „stratené“ pečatidlo
Výstava je rozdelená na dve časti. Vo vstupnej miestnosti sa nachádzajú predmety, ktoré poskytlo Múzeum Michala Tillnera. Všetky fotografie na paneloch sa týkajú Pálffyovcov okolo roku 1918. Na veľkoformátovej mape je zachytené Plavecké panstvo v I. polovici 19. storočia. Nepochybne zaujímavá je tiež veľkoformátová veduta s najstarším vizuálnym zobrazením Malaciek. Centrálnu časť výstavy tvorí model Zámockého parku, ktorý bol vytvorený podľa mapy z roku 1860. „Park vyzeral úplne inak ako dnes, pekná línia z mesta od kláštora do zámku už neexistuje. Aj Rádek tvoril v minulosti skutočne len jeden rad domov, v súčasnosti tu stojí dokonca niekoľko ulíc,“ priblížil P. Vrablec.
Písomnosti a dokumenty zo štátneho archívu sú vystavené v ďalšej miestnosti. Tie najvzácnejšie je možné vidieť len v presklených vitrínach. O pečatidle mesta Malacky zo začiatku 20. storočia sa ešte v deväťdesiatych rokoch písalo ako o stratenom, pritom aj táto krásna vecička má svoje miesto v štátnom archíve.
Dve Pálffyho srdcia
Historicky jedinečná františkánska kronika, z ktorej je úvodná citácia, obsahuje množstvo autentických informácií o Malackách. Preto po nej malackí historici siahnu vždy, keď sa pustia do bádania dejín. Tu nájdu všetko precízne a na jednej kope. A kde je teda v súčasnosti ukryté Pálffyho srdce?„Na bezpečnom mieste. Srdce je uložené vo farskom úrade na Kláštornom námestí. Zabalené v režnom plátne je hermeticky uzavreté v sklenenej kocke, uloženej v originálnej striebornej schránke v tvare srdca. A táto schránka je vložená do ďalšej sklenenej, hermeticky uzavretej kocky. Srdce sa verejnosti neukazuje, musí ísť skutočne o výnimočný prípad. Nemanipuluje sa s ním a na mieste musí byť udržiavaná stála teplota,“ odpovedal P. Vrablec a zároveň doložil veľmi dôležitú informáciu: „Text o krvácaní z roku 1716 sa týka, ako sa v ňom správne uvádza, srdca Pavla IV. Pálffyho. Kde je toto srdce dnes nám nie je známe. Dodnes je však na fare uložené srdce Pavlovho syna Jána Antona Pálffyho.“
Kalich a meč
Pálffyovci si od 17. storočia uchovávali dva predmety, ktoré mali pre rod mimoriadny význam. Prvým je zlatý kalich rábskeho hrdinu Mikuláša II. Originál sa nachádza v jednom maďarskom múzeu, na výstave môžeme vidieť jeho fotografiu. Mikuláš II. Pálffy ho získal ako odmenu za boje proti Turkom v pätnásťročnej vojne. Druhým je jeho meč, ktorého osud nie je známy. Vyobrazený je napríklad na epitafoch tohto bojovníka v Bratislave. Náčrt cennej zbrane historici našli takpovediac náhodou. Podľa P. Vrableca by bolo dobré vytvoriť aspoň repliky oboch predmetov, celému procesu by však predchádzali náročné vyjednávania. Najstarším artefaktom na výstave je originál veterníka, ktorý môžeme v podobe verných kópií vidieť na streche kaštieľa.
Žigo s tým nič nemá
Prevratové udalosti z konca októbra a začiatku novembra 1918 spôsobili aj chaos, lebo mnohí ľudia ich poňali v anarchistickom zmysle „robme si, čo chceme“. V uliciach úradovali posádky maďarských četníkov, pričom ľudia boli naladení protimaďarsky, mali averziu voči šľachticom, či všeobecne proti vtedajšiemu panstvu. Mikuláš XIII. utiekol z Malaciek do Marcheggu na koči a tak zachránil holý život sebe aj svojej rodine. Pálffyovci prišli o veľké majetky, lesy zabral štát, kaštieľ darovali františkánom, ktorí ho využili ako internát pre gymnázium. V roku 1923 získali povolenie na odvoz svojich vecí, no o tom, či sa im to podarilo alebo nie, neexistujú žiadne záznamy. Pravdepodobne však áno. Interiér kaštieľa dodnes zostáva veľkou neznámou.
A čo potomkovia šľachtického rodu, nenárokujú si na niečo?, pýtame sa. „Nemá kto. Rod Pálffyovcov, ktorý žil v Malackách, vymrel po meči v roku 1947 smrťou Ladislava Pálffyho. Návštevníci kaštieľa sa však dosť často pýtajú na známeho hokejistu Žigmunda Pálffyho, ten však s malackým šľachtickým rodom naozaj nič nemá,“ uzatvára s úsmevom P. Vrablec.
Nech už to bolo akokoľvek, jedno je isté – Pálffyovci nechali v Malackách srdce – doslova i obrazne. Podľa dochovaných artefaktov tu žili radi a s láskou vytvárali hmatateľné odkazy pre budúcnosť. Svedčí o tom aj výstava v kaštieli, ktorú si môžete prísť pozrieť do konca septembra.
