Po šiestich rokoch sa rozhodol Michal Rehúš, ktorý pochádza zo Senice, ukončiť svoje pôsobenie na pozícii riaditeľa v Inštitúte vzdelávacej politiky (IVP) a odísť z Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR.
Informuje o tom 1. februára 2021 Michal Rehúš na svojom profile na sociálnej sieti FB.
V januári 2018 ministerka školstva Martina Lubyová (nominantka SNS) nečakane zrušila Inštitút vzdelávacej politiky, jej vtedajší šéf Matej Šiškovič skončil bez práce. Inštitút ministerka spojila s odborom celoživotného vzdelávania.
Po ôsmich mesiacoch inštitút začal fungovať opäť samostatne a s novým riaditeľom Michalom Rehúšom.
Viac o tom tu: https://e.dennikn.sk/1217581/novy-sef-lubyovej-analytikov-rehus-mam-problem-akceptovat-ze-to-co-sa-moje-deti-ucia-v-skole-je-dolezite/
Môj odchod má však aj hlbšie príčiny. Od nástupu nového ministra Branislava Gröhlinga sme sa intenzívne usilovali poskytnúť mu svoju expertízu a pomoc. Opakovane sme mu posielali analytické podklady, vrátane materiálov k aktuálnej situácii v súvislosti s pandémiou COVID-19. Nikdy však neprišla žiadna odpoveď, komunikácia počas prvých týždňov bola takmer nulová (neboli sme zapojení ani do prípravy programového vyhlásenia vlády). Situácia vyústila do organizačnej zmeny, v rámci ktorej bola riadením IVP poverená Zuzana Baranovičová a ja som sa stal riaditeľom odboru stratégie v rámci IVP.
Nedostali sme žiadne dôveryhodné a rozumné zdôvodnenie týchto zásahov. V rámci diskusie o organizačnej zmene sme zažili len déjà vu z čias ministerky Lubyovej – aj ona pri našom zrušení rovnako ako aktuálny generálny tajomník služobného úradu Igor Urbančík hovorila o posilňovaní analytického útvaru. V súlade s princípmi transparentnosti a zvyšovania kvality štátnej správy sme žiadali aspoň otvorené a seriózne výberové konanie na post generálneho riaditeľa či riaditeľky IVP. Z vyjadrenia generálneho tajomníka služobného úradu nám bolo jasné, že o takýto spôsob obsadzovania postov na ministerstve nie je záujem. Naliehavosť otvoreného výberového konania bola o to väčšia, že sme mali odôvodnené pochybnosti o expertíze a analytických skúsenostiach poverenej generálnej riaditeľky IVP Baranovičovej – dva roky monitorovania plnenia opatrení revízie výdavkov na vzdelávanie sa nám pre takýto post zdali nedostatočné.
Napriek tomu sme sa po zložitom zvažovaní rozhodli dať novým pomerom šancu, odišiel však Pavol , ktorý si povedal, že už toho má aj vzhľadom na vzniknuté okolnosti dosť. Situácia ale vyeskalovala do pomerne nepríjemného a otvoreného konfliktu v súvislosti so zverejnením výsledkov z dotazníkového zberu údajov o priebehu dištančnej výučby. Alarmujúce výsledky (desaťtisíce detí zostali bez prístupu k vzdelávaniu) sme chceli zverejniť čo najskôr, aby sme informovali verejnosť a aby sa prijali okamžité riešenia. Zo strany poverenej generálnej riaditeľky Baranovičovej a aj od samotného ministra Gröhlinga sme však dostávali spätnú väzbu, z ktorej sme nadobudli dojem, že im ide o oslabovanie a relativizovanie hlavných záverov prieskumu, o vytváranie dojmu, že ministerstvo v aktuálnej situácii robí všetko potrebné, a o odďaľovanie zverejnenia správy. V záujme zverejnenia výsledkov sme pristúpili na niekoľko znesiteľných kompromisov a správu sme nakoniec zverejnili. Vzájomná dôvera však bola značne narušená. Po tom, čo Juraj na svojom facebookovom profile publikoval informácie o peripetiách okolo zverejnenia výsledkov prieskumu, nás ministerstvo v oficiálnom vyjadrení označilo za „analytikov exministerky Lubyovej“.
Zdá sa, že nepredĺženie zmluvy Alexandre, Jurajovi a Matejovi bolo už len logickým vyústením týchto udalostí. Napriek tomu to však považujem zo strany vedenia ministerstva za neprofesionálne a škodlivé. Všetci traja sú výborní a vysoko motivovaní analytici, ktorí by v prípade profesionálne riadeného rezortu mohli byť značným prínosom pre vzdelávaciu politiku a slovenský vzdelávací systém. Vzhľadom na okolnosti ich odchodu, ako aj vzhľadom na to, že sme si nedokázali vytvoriť dôveru a funkčnú spoluprácu ani s generálnou riaditeľkou IVP Baranovičovou, môj odchod z IVP považujem za jediné možné riešenie. Je mi nesmierne ľúto, že roky budovaný kvalitný tím IVP sa rozpadá, ale bez dôvery a podpory zo strany vedenia ministerstva sa fungovať nedá.
Celej situácie je mi ľúto aj preto, že na ministerstve a v niektorých priamo riadených organizáciách začali po nástupe nového ministra pracovať viacerí odborníci a odborníčky s autentickým záujmom o zlepšenie slovenského školstva. Veľmi by som si prial, aby ich pôsobenie viedlo k reálnym výsledkom. Avšak úprimne – som trochu skeptický. Napríklad spôsob, akým súčasné vedenie ministerstva (ne)rieši vzdelávanie počas aktuálnej krízy, je škandál a ak sa radikálnym spôsobom nezmení prístup, dôsledky pre niektoré skupiny žiakov a žiačok môžu byť fatálne.
Iste, naše fungovanie za žiadneho ministra, resp. ministerky nebolo jednoduché. Bolo náročné nadväzovať spoluprácu s vedením ministerstva a vecnými sekciami, často nám bol znemožňovaný prístup do médií a zverejňovanie analýz sa z politických dôvodov neraz odkladalo. Škoda, že sa na tom nič nezmenilo ani po nástupe nového ministra (napríklad dosiaľ nebola zverejnená analýza, ktorá sa týkala vyhodnotenia pilotného využitia mobilných telefónov a dátových SIM kariet pri online výučbe detí zo sociálne znevýhodneného prostredia). Ak sa však obzriem dozadu, neboli to úplne premárnené roky. Vytvorili sme množstvo originálnych analýz (https://www.minedu.sk/publikacie/ ) a spolu s Útvarom hodnoty za peniaze sme napísali dve revízie výdavkov (https://www.minedu.sk/revizia-vydavkov). Z tých hmatateľnejších a viditeľnejších vecí sme napríklad prispeli k presadeniu prideľovania finančného príspevku pre deti materských škôl z rodín v hmotnej núdzi, podieľali sme sa na znížení administratívnej záťaže v školách (presadila sa možnosť viesť triednu knihu v elektronickej podobe a zrušilo sa niekoľko zbytočných dokumentov), navrhli sme model zvyšovania platov začínajúcich učiteľov a pomohli ho presadiť, mali sme vplyv aj na presadenie povinného predprimárneho vzdelávania pre 5-ročné deti a prispeli sme k odstráneniu niektorých nedostatkov jeho navrhovaného nastavenia. Nehovorím, že naše ambície neboli väčšie.
A nakoniec – celá táto anabáza môže byť aj jednou z ďalších podnetných lekcií pre budovanie analytických útvarov v štátnej správe. Idea, aby na každom ministerstve (a vlastne aj v iných orgánoch štátnej a verejnej správy) pôsobili silné a profesionálne analytické tímy, je pekná. Ukazuje sa však, že pri súčasnom nastavení nie sú analytické útvary nijako chránené pred škodlivými zásahmi a svojvôľou politických reprezentácií. Darmo realizujeme prísne výberové konania na analytikov a analytičky, márne sa staráme o ich profesijný rozvoj a rast, keď si vedenie ministerstva môže na post riaditeľky alebo riaditeľa analytickej jednotky dosadiť v podstate koho chce, čo môže mať za následok až rozpad analytického tímu. Rozumiem, že etablovanie analytických útvarov v slovenskej štátnej správe je beh na dlhé trate, ale zdá sa mi, že aj analytická komunita by mala byť silnejšia a iniciatívnejšia pri nastavovaní niektorých pravidiel a štandardov. Mimochodom, riaditeľ ÚHP Štefan Kišš raz na jednom pracovnom stretnutí po mojej otázke, či by sme sa nemali nejako vyjadriť na podporu rozpadajúceho sa Inštitútu zdravotnej politiky, povedal pamätnú vetu: „My chránime inštitúcie, nie ľudí.“ Fajn, ja si však neviem predstaviť inštitúcie bez ľudí, bez konkrétnych ľudí, ktorí majú konkrétnu a unikátnu expertízu a skúsenosti.
