Povesť o skalickej šibenici je dobre známa nielen na Záhorí. Do povedomia sa dostala najmä vďaka slovenskému spisovateľovi a skalickému učiteľovi ešte z čias Rakúsko-Uhorska Ferdinandovi Dúbravskému.
Verzií, ako to vlastne so skalickou šibenicou bolo, je viac. Najznámejšia je tá, ktorá je spojená s dvomi zlodejmi z Moravy. V susednom Holíči chytili dvoch zlodejov, ktorí tam dlhšie rabovali a kradli. „Odsúdili ich na trest smrti. Keďže v Holíči nemali ustanoveného kata, poslali ich s drábom do Skalice, aby ich obesili v Skalici,“ uviedol historik Záhorského múzea Richard Drška.
Lenže mestská rada sa dlho nevedela rozhodnúť, ako so zlodejmi naložiť. Nakoniec sa uzniesla, že šibenica je len pre Skaličanov a ich deti. „Zlodejov preto priviedli na moravsko-slovenské hranice, dali im po sedem grošov a nakázali im, aby sa prihlásili v Strážnici a nechali sa obesiť,“ pokračoval historik.
Povesť hovorí, že zlodeji sa, pochopiteľne, dobrovoľne nenechali obesiť. Aj s peniazmi, ktoré mali dať katovi, ušli kade ľahšie. So svojím príbehom sa pochválili v neďalekých Sudoměřiciach, odkiaľ sa tento príbeh dostal do Strážnice. Miestni nemali moc v láske Skaličanov, a tak s radosťou rozšírili historku, že Skaličania majú šibenicu „enem pro nich a pro jeji deti“.
Aj keď povesť hovorí, že šibenica stála na rínku, realita bola v skutočnosti iná. „Šibenice v kráľovských mestách boli stavané mimo mestskej zástavby, zvyčajne za ňou. V Skalici to bolo na vyvýšenom mieste smerom na Zlatnícku dolinu. Neskôr bol na tomto mieste vybudovaný kamenný mlyn, ktorý stál ešte začiatkom 20. storočia,“ doplnil Drška.
Kráľovské mestá stratili právo súdiť a vykonávať rozsudky po roku 1848. Posledná poprava sa v Skalici konala v roku 1843, bola vykonaná za vraždu.
